Život a dielo autora

* 19.3.1817 Beckov
 21.2.1888 Hlboké
Jozef Miloslav HURBAN (pseud. Slavomil F. Kořenatý, Ľudovít Pavlovič, M. z Bohuslavíc, M. Selovský) bol ideológom a organizátorom slovenského národného hnutia, básnikom, spisovateľom, vydavateľom a redaktorom, historikom, evanjelickým farárom a superintendentom. Otec Pavol Hurban bol ev. farárom, matka Anna, rod. Vorosová. Za manželku mal Annu, rod. Jurkovičovú, mali 4 dcéry a 5 synov, z nich najznámejší bol Svetozár Hurban Vajanský. Základné vzdelanie získal u otca, r. 1826-30 študoval na mestskej škole v Trenčíne, r. 1830-40 na Ev. lýceu v Bratislave, r. 1840 vysvätený za kňaza, r. 1860 obhájil doktorát z filozofie (PhDr.), získal aj čestný doktorát teológie (ThDr. h. c.). V rokoch 1840-43 bol evanjelickým kaplánom v Brezovej pod Bradlom, od 1843 farárom v Hlbokom, r.1866 superintendentom slovenskej ev. patentálnej cirkvi. Počas štúdia na Evanjelickom lýceu v Bratislave patril k najaktívnejším členom Spoločnosti česko-slovanskej. Od polovice roku 1835 sa pod osobným vplyvom Ľudovíta Štúra začlenil do národnobuditeľskej, literárnej a kultúrno-organizačnej činnosti bratislavskej slovenskej mládeže. Na stretnutí štúrovskej mládeže 24. 4. 1836 na Devíne prijal slovanské meno Miloslav. V rokoch 1837-40 bol členom a popredným aktivistom tajného národnodemokratického spolku Vzájomnosť. Jeho básnické prvotiny zo študentských rokov publikované sčasti v Hronke a v pražských Kvetoch odrážajú národné a slovanské povedomie, ale aj ostrú iróniu proti prospechárstvu, odrodilstvu a konzervativizmu. V roku 1839 podnikol cestu do českých krajín, ktorú literárne spracoval v národnej a slovansky angažovanej reportáži Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách (1841). Bol stúpencom idey slovanskej vzájomnosti Jána Kollára; prednášky, básne i prózu písal v bibličtine, tradičnej spisovnej češtine. V tom čase sa vyhranil jeho zmysel pre reálne vnímanie a posudzovanie vývinových tendencií spoločnosti, jej hospodárskych, sociálnych a kultúrnych problémov a potrieb, ktoré sa stávajú aj hlavným katalyzátorom jeho koncepcie slovenskej a slovanskej otázky, funkcie historizmu, ideí humanizmu, kritérií estetizmu.
Od roku 1843 pôsobil v Hlbokom, organizuje nedeľné školy, zakladá svojpomocné pokladnice, spolky miernosti. Skúsenosti z tejto činnosti uverejnil v práci Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných (1846). V roku 1843 bol so Štúrom a Hodžom jedným z kodifikátorov spisovnej slovenčiny, ktorú ako prvý použil vo svojom almanachu Nitra – dar drahím krajanom slovenskím obetuvaní (1844). Zaujímavé sú jeho príspevky Prítomnosť a obrazy zo života tatranského (1844) a Prechádzka po považskom svete (1844).
Bol spoluzakladateľom spolku Tatrín (1844). Vydával prvý slovenský literárnovedný časopis Slovenské pohľady na vedy, umenie a literatúru (1846). Obhajoval práva Slovákov proti maďarizácii publicistickou a literárnou tvorbou. Bol jedným z vodcov revolúcie 1848-49 a predsedom Slovenskej národnej rady, autorom básne Bije zvon slobody, revolučného ohlasu Bratia Slováci!; bol osnovateľom Nitrianskych žiadostí a Mikulášskych Žiadostí slovenského národa. Po potlačení revolúcie vystupoval najmä na obranu Ev. a. v. cirkvi pred pomaďarčovaním, 1863-75 vydával časopis Cirkevné listy. Bol spoluorganizátorom Memorandového zhromaždenia v Martine v júni 1861, spolutvorcom Memoranda slovenského národa, zakladajúcim členom a funkcionárom Matice slovenskej (1863-1875). Ostro vystúpil proti maďarizačnému národnostnému zákonu z roku 1868, hlavne článkami Pravdivé slovo a Čomu nás učia dejiny, za ktorý bol aj väznený. Jeho literárne dielo tvoria básne Piesne nateraz, prózy s historickou tematikou Svadba krále velkomoravského, Svatoplukovci aneb pád říše Velkomoravské, román Gottšalk (V tomto diele autor odsudzuje nemecké pokresťančovanie Slovanov. Slovanské knieža Gočalko opúšťa svoju pohanskú rodinu a ožení sa s dánskou kresťanskou princeznou, a pod ponemčeným menom Gottšalk šíri kresťanstvo medzi svojimi kmeňmi a tým vydáva slovanské kmene Nemcom. Nakoniec ho zabijú jeho vlastný krajania. Autor odhaľuje stránky kresťanstva a pohanstva. Pri kresťanstve vyzdvihuje humanistický základ ale odcudzuje metódy akými sa šírilo. V pohanstve si cenní voľnosť, demokratizmus.), historická povesť Olejkár (Dej sa odohráva v Trenčíne a jeho okolí za čias Matúša Čáka Trenčianskeho. Začína sa v búrlivej a tajuplnej noci roku 1299. K trenčianskému zlatníkovy prichádza tajomná postava olejkára Hrabovca. Olejkár sa zo žiarlivosti a malichernosti dokopy so zlatníkom, ktorému pripravuje jedy na odstránenie Matúša Čáka Trenčianskeho a jeho prívržencov. Ale ich úmysli odhalí Vít, ktorý chce pred ich pomstou utiecť s milovanou Ľudmilou do Čiech. v tedy sa odhaľujú osudy a tajomstvá jednotlivých postáv. Hrabovec spoznáva svoj omyl, na súde sa kajúcne priznáva a odhalí svoju minulosť. Kedysi ľúbil zlatníkovú sestru a mal s ňou aj syna, ale jeho bohatá zemianska rodina so svadbou nesúhlasila. Zlatníková sestra spáchala samovraždu. Venoval sa liečiteľstvu. Syna dal do výchovy chudobnej žene. Neskôr sa oženil s bohatou Miladou a mali dcéru Ľudmilu. Keď Vít dospel zobral si ho za pomocníka. Vít sa zaľúbil do Ľudmily a v závere prichádzajú na to, že sú súrodenci. Zlatníka odsúdili na smrť, Hrabovec bol omilostený. Vít vstúpil do Matúšových služieb, Ľudmila s jej mamou sa uchýlila do kláštora.), postrehy o dobovom slovenskom živote (satiry Korytnické poháriky, Slovenskí žiaci a Od Silvestra do Troch kráľov), nedokončený Životopis Ľudovíta Štúra (1881-1884) vychádzal v Slovenských pohľadoch a Rozpomienky na revolučné roky 1848-49. V období slovenského literárneho romantizmu sa o rozvoj literárnej vedy výrazne pričinil J. M. Hurban rozsiahlou literárnohistorickou štúdiou Slovensko a jeho život literárny, ktorá vychádzala na pokračovanie v Slovenských pohľadoch (1846, 1851-52) a literárnokritickými prácami, napr. Obozrenie novejších literatúr slovenských.