Životopis a tvorba

Jozef MiloslavHurbansanarodil v Beckove19.3.1817. Jeho otec, evanjelickýfarár, muzomrelkeď mal 16 rokov a o rokna to ajmatka.
Základné vzdelanie získal u svojho otca v Beckove. Na tieto roky však nemal dobré spomienky.
 

                           „ Nie cvičenie ostrovtipu, nie cvičenie vlôh a vrodených  


                      spôsobností, nie osvietenie rozumu a ostatných mocnejších


                      znamenitostí, ale zatemňovanie, hubenie, obvyklé až bôľ,


                     papúškovanie pri stálom bdení korbáč mali miesto v našom


                      vyučovaní “3

 
      


    Neskôr, v roku 1826, navštevoval 4 roky latinské gymnázium v Trenčíne, o ktorom mal kvôli tvrdému poriadku zlú mienku a v roku 1830 odišiel na evanjelické lýceum do Bratislavy, na ktorom študoval 10 rokov. Z tohto obdobia pochádzajú jeho prvé diela písané po česky z ktorých neskôr niektoré preložil do slovenčiny.


    Tu sa na začiatku stretával s maďarskými študentmi a až v roku 1835 sa pridal k slovenským študentom kde začal spolupracovať s Ľ.Štúrom. Hurban bol od zádumčivého Štúra odlišný. Mal prudkú bojovnú povahu a konal skôr ako myslel. Stal horlivým pracovníkom Spoločnosti učencov reči a literatúry československej, ktorej členovia sa stali po smrti jeho rodičov jeho jediná rodina. Tu začal písať básne ktoré potom prednášal na zasadnutiach Spoločnosti. Venoval sa aj satirickej poézii z ktorej je najznámejšia báseň Chlebař, ktorá vyšla v roku 1842 v Slovenskom pozorníku.


    Meno Miloslav si zvolil na devínskom výlete 24.apríla 1836 a používal ho, na rozdiel od Štúra, dôsledne po celý svoj život. Za svojich študijných čias písal do časopisu Hronka a do Českých Květov. Pracoval pre Ústav reči a literatúry československej ako zapisovateľ a vybavoval tam všetku korešpondenciu. Mal túžbu študovať v Nemecku, ale tento sen sa mu kvôli nedostatku finančných prostriedkov nesplnil .Bol členom spolkov Spoločnosti a tajného spolku Vzájomnosť, ktorého cieľom bolo založiť Slovanský ústav na pestovanie slovanskej vzájomnosti, Maticu slovenskú a vydávať vlastný časopis.     


    Prešiel Čechy a Moravu, aby si potvrdil česko-slovenskú vzájomnosť a svoje skúsenosti opísal v knihe Cesta Slovakú ku bratrům slovenským na Moravĕ a v Čechách (1841). Toto dielo bolo jediným z jeho prvých pokusov o prózu. Všíma si tu spoločenské pomery a vyjadruje sa o nich kriticky. Tento cestopis je zaujímavý hlavne svojou romantickou metódou, ktorá sa prejavuje vloženými náladovými básňami, opismi a charakteristikou niektorých postáv a výjavov.
 

    Cesta Slovakú ku bratrům slovenským na Moravĕ a v Čechách však nebol jediným Hurbanovým cestopisom. Jeho druhým cestopisom sa stalo dielo Prechádzka po považskom svete(1843). Opisuje tam svoje dojmy z Považia, o ľuďoch, ale aj o spoločenských a kultúrnych problémoch. V závere tu opäť zaznievajú aj Hurbanove politické argumenty k uzákoneniu spisovnej slovenčiny.      

 Pôsobil v Brezovej pod Bradlom[1840-1843]ako kaplán, založil tu nedeľnú školu a podporoval ochotnícke divadlo.

    Súčasťou Hurbanovej činnosti boli aj literárnokritické práce, ktoré uverejňoval v niektorých časopisoch (Orol Tatranský) a dopĺňal nimi aj svoje diela, ako napríklad zmienka o Tylovom diele v cestopise Cesta Slovakú ku bratrům slovenským na Moravĕ a v Čechách. Často písal kritiky na odporcov slovenčiny. Jednou z nich je aj polemická stať uverejnená v roku 1846 v Slovenských pohľadoch s názvom Hlasy proti slovenčine. Posudzuje v nej Kollárov zborník proti slovenčine, Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky, a zdôrazňuje argumenty za uvedenie slovenčiny do života. Hurbanovou najväčšou a najvýznamnejšou literárnokritickou a literárnohistorickou prácou je stať Slovensko a jeho život literárny, ktorá vychádzala na pokračovanie v Slovenských pohľadoch. Je tu zobrazený priebeh vývinu literatúry od jej počiatku až po štúrovské obdobie, ktoré je podľa neho vrcholom literatúry. V tomto diele zdôrazňoval spätosť literatúry s prostredím a s národom, že tak, ako sa vyvíja národ,vyvíja sa aj literatúra. Hurban tu vyjadruje svoj názor, že literatúra je spôsob, ktorým sa realizuje jazyk a reč národa.      


    Námet čerpal aj z veľkomoravského obdobia a napísal tri diela s touto tematikou, Osudové Nitry (1842), Svadba krále veľkomoravského s podtitulom Obrazy ze století devátého (1842) a Svatoplukovci aneb pád říše Velkomoravské s podtitulom Obrazy a ohlasy z posledních dob slávy slovenské (1845). Všetky tieto diela vyšli v almanachu Nitra. Osudové Nitry lyricko-epická báseň má dve línie. Epická opisuje dejiny zatiaľ čo v lyrickej je Svätopluk, v ktorom sa kríži symbol zrady s veľkomoravskou slávou a vlastenectvom.

Historická rozprávka Svatoplukovci aneb pád říše Velkomoravské sa väčšinou opiera o fantáziu, nachádzajú sa v nej aj niektoré fakty. Svätopluk je v nej zobrazený , ako stelesňovateľ ľudských a štátnych cností.
             

 
   
Od roku 1843 až do svojej smrti pracoval ako kaplán v Hlbokom a popri tom sa zaoberal osvetovou a ľudovýchovnou činnosťou.
Hurban sa usiloval o uzákonenie spisovnej slovenčiny. Jeho snaha a snaha Štúra a Hodžu bola korunovaná 11.-16.júla 1843 uzákonením spisovnej slovenčiny na fare v Hlbokom. Tomuto kroku predchádzalo zasadanie a porada s Jánom Hollým na Dobrej Vode.

                  


                  
 „Lebo vybrúsenosť a vzdelanosť reči nenesie ešte tým istým

                národom vzdelanie. Tou rečou musí byť preniknutý ľud sám. “4


       


     Prechádzka po považskom svete
má charakter cestopisných čŕt. Hurban si tu všíma biedu ľudu, ľudové spevy a vysvetľuje potrebu uzákonenia spisovnej slovenčiny. V tomto diele využil fakty, spoločenské či prírodné, na úvahy o budúcnosti národa a slovanskej vzájomnosti.  
Založil almanach
Nitra. Kvôli náročnému poslaniu tohto almanachu neprijíma názov Sedmokráska.

 

                     


                  
„ My našim almanachom chceme niečo iné dosiahnuť,

                               ako z útlocitnej dievčiny slzu vyvábiť. “5


   


     Prvý ročník vyšiel roku 1842 a druhý ročník vydaní v roku 1844, bol prvou knihou písanou v štúrovskej slovenčine. Tretí a štvrtý diel vyšli roku 1852.Vydával Slovenskje pohladi na vedi,umeňja a literatúru, ktoré po obnovení jeho synom Svetozárom Hurbanom Vajanským vychádzajú dodnes pod názvom Slovenské pohľady. V tomto časopise prudko bránil slovenčinu a otvára cestu novej literatúre písanej v spisovnej slovenčine.

Polemickým spisom
Únia, čili spojení lutheránů s kalvíny v Uhrách (1845) kritizuje Úniu čo bolo spojenie slovenskej evanjelickej menšiny s maďarskou kalvínskou väčšinou.


    Roku 1845 sa oženil s Annou Jurkovičovou, ktorej otec bol známy slovenský architekt Dušan Jurkovič, ktorý navrhol aj Štefánikovu mohylu.  O dva roky neskôr sa im narodil syn Svetozár.  


    Vrcholom Hurbanovej prózy je dielo Olejkár(1846), ktorým všetkých utvrdil v názore, že je lepším prozaikom ako básnikom. Dej tejto historickej povesti sa odohráva v Trenčíne na začiatku 14. storočia. Začína sa na Silvestra roku 1299, keď žiarlivý olejkár Hrabavec snová so zlatníkom plán na otrávenie Matúša Čáka a jeho prívržencov. Tento plán odhalí Vít, olejkárov pomocník, ktorý sa rozhodne utiecť s jeho dcérou Ľudmilou do Čiech. Vtedy sa ale v Hrabavcovi ozve svedomie a priznáva sa k svojim hriechom z minulosti. Kedysi bol zamilovaný do zlatníkovej sestry Želmíri a narodil sa im syn. Jeho rodina nesúhlasila s jeho vzťahom s chudobnou dievčinou a Želmíra spáchala samovraždu. Jeho rodina ho potom vyhnala z domu a on sa stal liečiteľom. Svojho syna dal do opatery pustovníkovi a oženil sa s bohatou Miladov s ktorou mal dcéru. Ma konci teda zaľúbenci zistia, že sú súrodenci. Hrabavec dostane od Matúša milosť, zlatník je popravený, Ľudmila odchádza s matkou do kláštora a Vít ostane v službách Čáka.
 
Postava Matúša Čáka je tu silne zidealizovaná, vystupuje tu ako spravodlivý vládca a uvedomelý Slovák, čo v tej dobe pomáhalo dvíhať národné povedomie. Toto dielo je typicky romantického charakteru, dej je napínavý s mnohými zvratmi a motívmi sú tu láska, intrigy, pomsta zložité vzťahy a hlavne víťazstvo dobra. Hurbanovi nešlo o realistický historický obraz, ale o vyslovenie národnej ideológie. Toto tvrdenie potvrdzuje aj to, že pri prvom napísaní tohto diela nebol postavou panovníka Čák, ale české knieža Břetislav.
            


    Próza Razmocký kúpeľ ja satirou na dedinské zvyky a povery a autor tu využil veľké množstvo prísloví, porekadiel a ľudovej frazeológie. Nie je však isté, či naozaj toto dielo napísal Hurban,  pretože bolo vydané v Orlovi Tatranskom (1846) pod pseudonymom Habakuk Haraburdák.    


    Jedným z Hurbanových satír bolo aj dielo Korytnické poháriky, ktoré vyšli v roku 1847 v almanach Nitra. K názvu Korytnické ho inšpiroval pobyt v liečebni v Korytnici odkiaľ si priniesol mnoho zážitkov. Je to montáž satirických publicistických foriem, ktoré majú na muške malomeštianske javy a niektoré aktuálne problémy, ako obrana slovenčiny. Nachádza sa tu 15 príbehov, ktoré Hurban nazval "pohárikmi", v Nitre však uviedol 14, pretože 12. pohárik preskočil. Ich tematickým pokračovaním a dokončením je alegorická báseň Divadlo duchov nad Tatrami, ktorú však Hurban už uverejnil samostatne.       


    Bol veľmi chudobný, pretože všetky peniaze venoval na národne ciele a osvetovú činnosť. Bol jedným z osnovovateľov ŽIADOSTÍ SLOVENSKÉHO NÁRODA a pred ich prečítaním 11.mája 1848, mal reč, v ktorej vyčítal krivdy spáchané na slovenskom národe. Reči podobného typu, však mal už predtým na ľudových zhromaždeniach po celom Slovensku a napísal revolučnú báseň Bije zvon slobody, čujte ho národy….


    Za túto činnosť bol na neho spolu so Štúrom a Hurbanom vydaní zatykač a odmena 600 dukátov maďarskou vládou. V tomto období sa skrýval u švagra Daniela Slobodu, a v Prahe .Po sklamaniach z neúspešných snažení, chcel zorganizovať ozbrojené povstanie a išiel hľadať pomoc do Chorvátska.

Roku 1848 sa stal jedným zo zakladateľov a taktiež podpredsedom Slovenskej národnej rady. Zúčastnil sa všetkých bojových akcií v slovenskom povstaní a
   niektoré dokonca aj viedol.

 

                        
„ Ak neukážeme teraz dačo veľkého, stratíme storočie

                                     a kliatba ľahne na naše hroby.“6

 

    Narodil sa mu syn Vladimír (1850), dcéra Želmíra(1852) a Svatoslava(1856).

Po revolúcií, v  roku 1850,sa vrátil na faru do Hlbokého. Obnovil vydávanie
Slovenských pohľadov, ktoré bolo pozastavené počas jeho pobytu v Prahe, ktoré 
však musel opäť zrušiť kvôli vládnemu nariadeniu, požadujúcemu príliš veľkú záruku.
 Vydal piaty ročník
Nitry(1853), v ktorom uverejnil aj rozsiahle dielo Slovenskí žiaci s podtitulom obrázky zo života. Je to pohľad na malomesto počas revolúcie. Hlavnými postavami sú slovenskí mládenci, ktorí filozofujú o problémoch národa a lásky ktoré súčastne aj prežívajú a narážajú popri tom na svojich súperov. Dej sa odohráva v pestrom prostredí: meštiansky dom, bál, kaštieľ, jarmok a iné miesta. V tomto diele sú v popredí politické udalosti a nie ľúbostné intrigy.     

 
    V ďalšom období pracoval prevažne na cirkevnej literatúre,k čomu ho viedlo sklamanie z revolúcie. Napísal náboženskú učebnicu Náuka náboženstva kresťanského(1855) a dielo Cirkev Evanjelická-Luteránska v jejích vnitřních živlech a bojích na světe(1861) za ktoré získal doktorát teológie na univerzite v Lipsku.


    V roku 1858 sa mu narodil syn Konštantín Svatoboj a zomrela mu dcéra Svatoslava(1860).


    Od šesťdesiatych sa opäť začal venovať politike, avšak v jeho názoroch už prevládal konzervativizmus nie len na poli politickom ale i literárnom a čiastočne ovplyvnil mnohé z jeho diel.


    V roku 1861 napísal zväzok politických básni Piesne nateraz, ktorých prejavil ochotu spolupracovať s pokrokovými Maďarmi.


    V tom istom roku mu vyšiel dvojdielny román Gottšalk po česky hoci bol pôvodne napísaný po slovensky. Hlavným hrdinom tu je knieža Gočalko ktorý odíde od svojej manželky, aby sa oženil s dánskou kresťanskou princeznou, kde si pogermánči meno na Gottšalk. Vracia sa šíriť kresťanstvo medzi svojimi kmeňmi, ale pohania sa nechcú podvoliť novému náboženstvu a zabijú ho. I keď sa tu Hurban nechal inšpirovať dejinami pobaltských Slovanov, nejde v románe o históriu, ale o mravný a filozofický problém pomeru  medzi náboženstvom a národom. V tomto diele je vidieť Hurbanov konzervativizmus pri riešení problémov.


    Bol účastníkom na memorandovom zhromaždení a v roku 1861 spoluzakladateľom a členom Matice slovenskej. V roku 1863 začal vydávať Cirkevní listy. K tomuto kroku ho viedli tzv. patentálne boje, ktoré boli čiastočným pokračovaním Únie. Jedenásť rokov bol ich redaktorom a prispieval do nich mnohými správami náboženského a cirkevno-politického charakteru.


    Narodil sa mu syn Cyril Metod Ján (1864), ktorý zomrel o tri mesiace.  


    V roku 1868 uverejnil v Pešťbudinskych vedomostiach odmietavý komentár k národnostnému zákonu pod názvom Čomu nás učia dejiny. Týmto komentárom si Hurban vyslúžil 6 mesiacov väzenia.
 

    Vydal šiesty a siedmy ročník Nitry(1876-77) po česky, čím chcel dokumentovať československú jednotu. Tento krok však nebol úspešný ani na jednej strane.


    V roku 1879 mu zomrela žena. Z depresívneho obdobia ho dostal pocit hrdosti nad dielami svojho syna Svetozára.                 


    Hurban bol všestranná literárna osobnosť a jednou časťou jeho tvorby boli životopisy. V siedmom ročníku Nitry uverejnil svoje posledné dielo vo veršovanej podobe Z hlubiny, v ktorej trpko spomína na sklamané nádeje. Jeho hlavným spisom v tomto žánri je veľkolepé dielo Životopis Ľudovíta Štúra, ktoré vydával na pokračovanie v Slovenských Pohľadoch (1881-84). Myšlienka napísať Štúrov životopis sa uňho objavila už v šesťdesiatych rokoch, ale uskutočnil ju až o dvadsať rokov neskôr. Toto dielo je rozsiahlym svedectvom rozhodujúcich rokov nášho národného a literárneho života očami priameho účastníka.


    Zomrel 21.2.1888 na dlhšie trvajúcu chorobu. V roku 1892 ho chceli slávnostne pochovať v strede cintorína v Hlbokom,ale keďže to vrchnosť zakázala, pochovali ho na kraj cintorína. Na pohreb dokonca nepustili ani najbližšiu rodinu. Až v roku 1949 sa mu dostalo zadosťučinenia a jeho pozostatky boli prenesené na pôvodné miesto do stredu cintorína
..

U Hurbana bolo zaujímavé rozpätie jeho tvorby od satiry až po ódu. V jeho dielach môžeme spozorovať jeho radikalizmus v kritike protislovanských javov, odrodilstva a ľahostajnosti ale aj harmonickosť v jeho romantických básňach. Jozef Miroslav Hurban patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského literárneho a politického života v 19. storočí ako organizátor, novinár, spisovateľ a literárny kritik a historik.